Okienko pre rodičov

 

5 tipov ako rozvíjať vďačnosť u detí

 

1. Podporujte pozitívnu reflexiu: Pred spaním spolu s dieťaťom navzájom zdielajte za čo ste dnes vďačný alebo aká dobrá vec sa vám dnes stala. Táto reflexia pomôže dieťaťu si zrekapitulovať deň a povzbudzuje vďačnosť za pozitívne skúsenosti, ktoré zažilo.

2. Cvičte všímavosť: Či už v prírode alebo na nových miestach, poukazujte na farby, zvuky či vône a skúmajte s dieťaťom svoje okolie. Učte dieťa si všímať aj samého seba, cítiť svoj dych a napätie v tele. Takéto cvičenia pomáhajú dieťaťu byť vedomejšie a prítomnejšie, a tak i vďačnejšie za prítomný okamih.

3. Nádoba vďačnosti: Ozdobte nádobu so svojim dieťaťom a povzbudzujte ich, aby si napísali momenty alebo veci, za ktoré sú vďační, na malé kúsky papiera a vhodili ich do pohára. Kedykoľvek sa cítia ťažko alebo potrebujú povzbudenie, môžu si prečítať papieriky vo vnútri.

4. Rôznorodosť vďačnosti: Ukazujte dieťaťu akými rôznymi formami sa dá vyjadrovať vďačnosť. Môžete ho povzbudiť, niekoho objať, napísať pani učiteľke poďakovanie alebo nakresliť niekomu obrázok koho cítia, že by potešil. Takéto prejavy im pomáhajú rozpoznať úsilie druhých a prejaviť ich vďačnosť.

5. Buďte vzorom: Deti sa učia pozorovaním svojich rodičov a opatrovateľov. Pravidelne prejavujte svoju vďačnosť a dovoľte im, aby vás videli, ako si vážite maličkosti v živote. Vaše činy ich budú inšpirovať k tomu, aby urobili to isté. (zdroj Efektívne rodičovstvo) 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Osobnosť, kompetencie a rola učiteľky v materskej škole  - učiteľka – učiteľ MŠ profesionál.

Predprimárne vzdelávanie, ktoré je špecifické oproti vzdelávaniu v ostatných druhoch škôl, si vyžaduje určitá úroveň pedagogického majstrovstva a pedagogickej tvorivosti učiteľky, najmä jej flexibilitu a originalitu.

Učiteľka sprevádza dieťa prvými krôčikmi inštitucionálneho vzdelávania v materskej škole.

 

 Učiteľka MŠ:

  • dokáže systematicky pracovať,
  • realizuje vopred plánované výchovno-vzdelávacie činnosti – rozvíja všetky stránky detskej osobnosti,
  • je schopná improvizovať,
  • vie situačne rozhodovať,
  • pohotovo reaguje na osobitosti každého dieťaťa,
  • neustále sa vzdeláva a aktualizuje svoje poznanie,
  • má osvojené hrové kompetencie,
  • zastupuje rolu facilitátora,
  • zastupuje rolu opatrovateľa: nemala by byť podceňovaná, preceňovaná ani zosmiešňovaná,
  • zastupuje chvíľu matku i otca,
  • je empatická,
  • zastupuje rolu komunikátora,
  • je spôsobilá počúvať, odpovedať, reprodukovať a nadväzovať vzťah s deťmi, rodičmi, kolegami, inými zamestnancami školy a verejnosťou,
  • zastupuje rolu vodcu, manažéra, je poradcom.

Učiteľka MŠ vykonáva ďalšie dôležité činnosti – diagnostikuje, plánuje, projektuje edukačnú činnosť, motivuje a hodnotí.

Navodzuje prirodzené a modelové situácie, kde vaše dieťa získava a osvojuje si kľúčové kompetencie pre život.

 

Budovanie autority a jej udržanie

Autorita je definovaná ako výraz jedinca inštitúcie, čo obvykle stojí na vedomostiach, skúsenostiach a výsledkoch práce.

U učiteľa rozlišujeme dva druhy autority, a to formálnu a neformálnu.

Pri budovaní autority je dôležité:

  • mať na pamäti, že ako učitelia máme nielen svoje povinnosti, ale aj svoje práva – PRÁVO NA DISCIPLINOVANOSŤ (DETI- ŽIAKOV),
  • NA ÚCTU,
  • NA TICHO, KEĎ  HOVORÍME A POD.,
  • mať „vyplnený“ celý priestor triedy – očný kontakt s jednotlivými deťmi – žiakmi,
  • pôsobiť sebavedomo a zároveň pokojne – sebavedomé vystupovanie pôsobí už na jasné a zrozumiteľné dávanie pokynov a následne dôsledné dodržiavanie očakávaní (rovný postoj, priamy pohľad do očí).

Pri vytvorení osobnej  - neformálnej autority, ktorá trvá aj niekoľko mesiacov, stoja čiastkové kroky, ktoré možno zhrnúť takto:

  •  PREJAVOVANIE ZÁUJMU O KAŽDÉ DIEŤA – ŽIAKA,
  •  POZITÍVNE NAZERANIE NA KAŽDÉ DIE´TA – ŽIAKA, ktoré  má priamy vplyv na jeho správanie, no zároveň aj na jeho výkonnosť.
  •  PREJAVOVANIE ÚCTY A REŠPEKTU POMOCOU SLOV  „PROSÍM“ A „ĎAKUJEM“, VEDIEŤ SA OSPRAVEDLNIŤ AK JE TO POTREBNÉ.
  •  STANOVENIE JASNÝCH A ZROZUMITEĽNÝCH INŠTRUKCIÍ,  pričom si overujeme, či ich všetci pochopili,
  •  STANOVIŤ SI JASNÉ PRAVIDLÁ A DÔSLEDNE ICH DODRŽIAVAŤ,
  •  PREJAVOVAŤ SVOJU PROFESIONALITU,
  •  NAVODZOVAŤ SITUÁCIE, KTORÉ ROBIA UĆENIE ZÁBAVNÝM, ZMYSLUPLNÝM, ZÁŽITKOVÝM A TVORIVÝM .
  •  VOLIŤ ZAUJÍMAVÉ A NETRADIČNÉ FORMY PRÁCE A METÓDY, DO KTORÝCH SA MÔŽU DETI – ŽIACI AKTÍVNE ZAPOJIŤ.

 

UČITEĽKA A UČITEĽ SÚ  REČOVÝMI AJ MORÁLNYM VZOROM PRE DIEŤA. DIEŤA SPOZNÁVAJÚ, POZNAJÚ A USMERŇUJÚ, RODIČOM RADIA. NIEKEDY ŽIAĽ SUPLUJÚ ICH POVINNOSTI.

 

 

SPOLUPRÁCA RODINY A ŠKOLY

    Spolupráca školy s rodinou predstavuje veľmi významný faktor efektivity vzdelávania detí. Je preto úlohou každej školy vytvoriť podmienky pre fungovanie partnerského vzťahu s rodičmi detí, nadviazať a pravidelne s nimi udržiavať kontakt, ponúkať im rôzne formy spolupráce. Individuálny prístup uplatňuje škola nielen vo vzťahu k deťom, ale tiež k ich rodinám a to tým, že dáva rodičom priestor pre výber takého typu spolupráce, ktorý najlepšie vyhovuje ich potrebám a možnostiam.

Práca by mala byť prínosom pre učiteľky, ale aj pre rodičov. Predstavuje možnosti, ktoré učiteľka môže využiť vo svojej práci a pri kontakte s rodičmi svojich detí, aby sa spolupráca v trojuholníku dieťa – rodič – učiteľka zintenzívnila.

Úspech dieťaťa v edukačnom procese školy závisí od viacerých faktorov, ktoré nie vždy môže učiteľka ovplyvniť. Je nevyhnutné, aby ich aspoň poznala a vo svojej praxi zohľadňovala. Úspech dieťaťa je podmienený osobnosťou učiteľky, rodinou dieťaťa, školou a ich vzťahom a komunikáciou medzi sebou.

 

Spolupráca s rodičmi prispieva k:
- upevňovaniu partnerstva medzi rodinou a školou,
- rodičom umožňuje poznať, že škola je spoľahlivá,
- prispieva k zvyšovaniu komunikácie,
- ponúka príležitosť na jednotné pôsobenie rodiny a školy,
- pomáha škole získať informácie na plánovanie spoločných aktivít,
- zlepšovaniu školskej úspešnosti detí.

Čo prispieva k dobrej spolupráci „rodina – škola“:

  • dostatočná informovanosť o dianí v MŠ a sledovanie web stránok MŠ,
  • informovanosť o dieťati, jeho správaní, napredovaní a pocitoch,
  • vedomosti o materiálnom vybavení MŠ,
  • ochota finančne sa podieľať na akciách,
  • pomáhať pri organizovaní akcií,
  • mať dôveru v odbornosť a kvalifikovanosť učiteliek,
  • zúčastňovať sa na stretnutiach v MŠ,
  • rešpektovanie názorov učiteľ – rodič, rodič – učiteľ.

 

V súčasnosti prežívame krízu rodiny. Rodičia majú stále menej času na svoje deti, často
výchovu nahrádzajú materiálnymi hodnotami a deti majú stále viac problémov, ktoré nemajú
s kým riešiť. Ak deti neustále okrikujeme, ak ich podceňujeme, či zosmiešňujeme, strácajú
istotu, cítia sa neschopné a menejcenné. Škola vždy bola aj bude inštitúciou, ktorá zmeny
iniciuje. To platí aj pre spoluprácu rodiny a školy. Žiadne výhovorky. Deti v škole prežijú
veľkú časť života a všetkým nám musí záležať, aby z nich vyrástli zdravé, rozumné, silné a
sebavedomé osobnosti. V tom sa musí rodina aj škola vzájomne podporovať.

 

 

 

DETSKÝ VZDOR

Príčinou  detského vzdoru môže byť neuspokojená potreba pozornosti „všímaj si ma“, frustrácia „keď ja to tak veľmi chcem a ty mi to nedovolíš“, „chcem sa ešte hrať“, strach „bojím sa ísť tam“, napätie „cítim, že sa niečo deje v našej rodine, ale neviem čo“, potreba väčšej autonómie. Niekedy môžu byť príčinou vzdoru začínajúca choroba, hlad, alebo smäd.

 

Prvé obdobie vzdoru začína od  druhého roka života a trvá do štvrtého roka života.

 Dieťa  objaví silu slova „nie“ a začne ho často používať; odmieta poslúchnuť príkazy rodiča, je podráždené, negativistické, niekedy vzdor prechádza do afektov (správanie so silným emočným nábojom)  napr. hádzanie sa o zem, kopanie okolo seba, kričanie, plač, výbuchy zlosti).

Príčinou je dozrievanie nervového systému, čo sprevádza aj zvýšenú mrzutosť dieťaťa. Mozog dieťaťa ešte nie je natoľko zrelý, aby dieťa dokázalo pokojne znášať frustráciu, musí učiť odložiť uspokojenie potrieb, zvládať negatívne emócie. Druhou príčinou je to, že dieťa objavuje svoje kompetencie ovplyvniť správanie rodiča a javy v okolí, objavuje svoje „psychologické ja“ (uvedomuje si seba ako autonómneho jedinca – začína hovoriť o sebe, najprv ako o tretej osobe - „Lucka chce lízatko“ ale potom aj slovom „ja“, „moje“), chce viac rozhodovať o tom, čo sa bude diať.

 

Ako dieťaťu určite v hneve nepomôžeme?

  • Odopieraním lásky dieťaťu, keď sa nespráva podľa našich predstáv a spoločenských očakávaní,

  • ignorovaním záchvatov hnevu a nevšímaním si dieťaťa, kým sa neupokojí,

  • snahou o prekričanie dieťa,

  • posielaním dieťa preč, aby sa samo upokojilo,

  • bitkou, hovorením mu, že je zlé,

  • vyhrážaním sa odchodom.

 

Je potrebné s dieťaťom hovoriť o výbuchu hnevu. Potrebuje nadobudnúť istotu, že jeho pocity 

sú normálne a do budúcna bude schopné s nimi pracovať. Ak mu  pomôžeme zvládnuť epizódu hnevu, jeho negatívne pocity rýchlejšie odznejú a záchvaty postupne vymiznú.

Ako zvládnuť vzdor?

  • Počkajte, kým záchvat zlosti prejde. Ak je veľmi intenzívny, odstráňte z dosahudieťaťa predmety, ktorými by si mohlo ublížiť.
  • Pevne ho objímte, pomôže mu to upokojiť sa. Dáte mu tým najavo svoju lásku.
  • Odpútajte pozornosť, ale neustúpte.
  • Nechajte mu možnosť rozhodnúť sa v situáciách, kde je to možné.
  • Ak vás dieťa bije, pevne mu chyťte ruky a s ráznym tónom v hlase mu povedzte: „Nesmieš ma biť, to sa nerobí“.
  • Snažte sa viesť dieťa k tomu, aby vám povedalo, čo chce, čo sa mu nepáči.
  • Vyvarujte sa direktívnych príkazov, tie vzdor ešte vystupňujú.
  • Zdôraznite jeho pozitívne vlastnosti, prizvite ho k spolupráci.
  • Netrestajte! Zistite, príčinu hnevu.
  • Reagujte rovnako na akomkoľvek mieste. Dieťa musí cítiť vašusebaistotu vo výchove.
  • Pošlite dieťa do jeho izby a nechajte ho tam chvíľu samé (dbajte, však na jeho bezpečnosť).
  • V afekte môžete dieťaťu spôsobiť malý šok, napríklad mu fúknite do tváre. Na chvíľu to odpúta jeho pozornosť a pomôže mu to spamätať sa.
  • Nehovorte mu, že je zlé, nevychované. Môže sa stať, že v dospelosti bude mať nízke sebavedomie a bude sa báť presadiť svoj názor.
  • A HLAVNE VYDRŽTE, OBDOBIE VZDORU PREJDE!
 

Adaptácia dieťaťa v materskej škole

Proces nástupu dieťaťa do materskej školy nie je niekedy jednoduchý. Aj napriek maximálnej snahe učiteliek, dieťa nemôže pociťovať v materskej škole rovnaký komfort v porovnaní so starostlivosťou, ktorú mu poskytujete doma.

Po nástupe do materskej školy každé dieťa prechádza 3 základnými vývojovými fázami, pričom každá z nich trvá približne týždeň.

V orientačnej fáze sa dieťa stáva pozorovateľom nového prostredia, ľudí, pravidiel a aktivít, ktorých súčasťou sa stáva. Býva málo výrečné a kontaktné voči svojmu okoliu a snaží sa spracovať všetky podnety zo svojho okolia.

1. Ranné lúčenie s množstvom kriku a plaču je pre všetkých veľmi náročné. Toto obdobie proste musíte vydržať a dôverovať skúseným učiteľkám.

  • Nikdy neodchádzajte bez rozlúčenia!
  • Ak sa dá veľmi rýchlo sa rozlúčte. Nedávajte dieťaťu ani na sekundu pocítiť, že by mohlo odísť s vami.
  • Pokiaľ dieťa chytí záchvat, musíte ho uistiť, že napriek tomu budete musieť odísť  a ono aj tak musí zostať v škôlke.
  • Aj v prípade, že sa vám zdá situácia neúnosná a pre všetkých veľmi vyčerpávajúca, dochádzku určite prerušujte, lebo by ste sa ocitli na úplnom začiatku.
  • Darujte dieťaťu nejakú drobnosť, napríklad srdiečko alebo macíka, ktorý bude symbolizovať, že ho veľmi ľúbite a vždy sa pre neho vrátite.

2. Dieťatku nedávajte po škôlke žiadne ďalšie aktivity, bolo by preťažené. Potrebuje si oddýchnuť a svoj stres odfiltrovať v pokojnom domácom prostredí.

3. Nakoľko deti veľmi málo prípadne vôbec v materskej škole nechcú jesť, ich nervozita, prípadne plačlivosť sa zvyšuje aj kvôli tomu. Majte po príchode do materskej školy pripravený malý snack, ktorý má dieťa rádo a potlačte tak ďalšiu vlnu nervozity.

4. Hovorte o jeho strachu a úzkosti. Snažte sa zistiť, čoho konkrétne sa dieťa bojí. Má strach, že sa nevrátite? Ublížil mu niekto?

Ak raz presne definujete, čoho sa dieťa bojí, dokážete proti týmto jeho obavám v spolupráci s učiteľkou ľahšie bojovať.


5. Poproste pani učiteľku, aby si dieťa mohlo vziať do materskej školy svoju najobľúbenejšiu hračku. Bude mu dávať pocit bezpečia a istoty pokiaľ sa navrátite.

 

Kontaktná fáza ( druhý týždeň ) predstavuje obdobie, kedy sa snaží dieťa o svoje presadenie v kolektíve. Hľadá si svoje miesto a upútava na seba pozornosť. Všíma si, čo je pre rovesníkov zaujímavé a snaží sa získať si ich priazeň. Dieťa je komunikatívnejšie, hravejšie, no stále veľmi vyčerpané zo spracúvania nových podnetov.

Tretí týždeň sa zväčša prekrýva s poslednou fázou ukľudnenia. Dieťa sa stáva vyrovnanejšie, je menej plačlivé a chápe pravidlá materskej školy. Prejavuje svoju náklonnosť, napodobňuje iné deti a prehlbuje priateľstvá. Priestory materskej školy sú pre neho známe a upokojenie umožňuje štandardné stravovanie.

Kto prežil nástup svojich detí do škôlky, vie že každé to prežívalo úplne inak. Nestanovujte si preto žiadny limit a neporovnávajte Vaše dieťa s inými. Pamätajte, že každé dieťa je jedinečné a má iné povahové črty a preddispozície. Niektoré deti fyzické prejavy úzkosti či  teatrálne záchvaty vôbec nemajú. U iných sa objavia na pár dní a u ďalších môžu pretrvávať týždne. Nakoniec si však zvykne a vy budete mať radosť, že ste ho podporovali najlepšie ako ste vedeli.